Sviatosť zmierenia

Sviatosť zmierenia sa v Hruštíne vysluhuje v pracovných dňoch vždy pol hodiny pre sv. omšou, okrem prikázaných sviatkov. Každý mesiac v týždni s prvým piatkom v mesiaci sa spovedá od utorka až do piatka od 16.00 do svätej omše.

Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravodlivenia. Cirkevní Otcovia predstavujú túto sviatosť ako „druhú [záchrannú] dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti“.
Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici museli za svoje hriechy konať verejné pokánie, trvajúce často dlhé roky, prv než mohli prijať zmierenie. Do tohto „stavu kajúcnikov“ (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života. V 7. storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do kontinentálnej Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcnych skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom, medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Umožňovala zahrnúť do jediného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev používa v hlavných črtách až dodnes.
 

 
Farnosť Hruštín